V predchádzajúcej časti nášho seriálu o zelenom poradenstve sme uviedli niekoľko faktov o mnohorozmernej kríze našej planéty, ktoré mňa k viedli tomu, aby som sa vážne zamýšľal nad svojou rolou kariérového poradcu. Popisovali sme aj to, ako je iluzórne sa spoliehať na zelený rast a zelené povolania: pri súčasnom tempe zelenania našej ekonomiky by sme na dosiahnutie cieľov Parížskej dohody potrebovali 220 rokov a vyprodukovali by sme pri tom 27-násobok nášho férového podielu skleníkových plynov. Súčasné a plánované politiky do roku 2030 povedú k symbolickému zníženiu emisií CO2 len o 2%, (záväzok parížskej dohody je 28%) a smerujeme tak k otepleniu atmosféry o 3°C. Ide o obrovské zlyhanie našich vlád a medzinárodného ekonomického systému.
Dobrá správa je, že vieme, čo je treba robiť: potrebujeme zastaviť emisiu CO2 a iných skleníkových plynov, prestať investovať do fosílnych palív, prestať pľundrovať prírodné zdroje, prestať premýšľať v nefunkčnej paradigme “stále viac, stále rýchlejšie“. Druhá dobrá správa je ešte pozitívnejšia: Často máme pocit, že ekologická transformácia nás obmedzí a pripraví o blahobyt a šťastie. Ja som si v posledných rokoch, keď som si prešiel burn-outom a depresiou, uvedomil, že je to presne naopak: Ak urobíme krok späť aby sme sa s odstupom pozreli na svoj život, rýchlo pochopíme, že prístup „stále viac“ neničí len ekosystémy, ničí najmä nás a naše šťastie. Prelud lepšieho života, ktorý vraj získame stále väčším výkonom, bohatstvom a konzumáciou je najmä strojom na vysávanie radosti zo života, zdravia a šťastia. Planetárne medze ako také majú obrovskú výhodu: Majú moc konečne nás oslobodiť od modelu, ktorý nás odcudzuje od seba samých a od druhých, vyčerpáva nás tým, že nás vždy a všade transformuje na smutných „konzumentov“ a „homo economicus“. Cieľom zelenej transformácie nie je „zachrániť planétu“, ale zachrániť seba. A tu sa dostávame k tomu, ako premýšľať o “zelenom” kariérovom poradenstve. Ide v prvom kroku o to, pomáhať klientom objaviť a definovať nové kritériá úspešného života a kariéry, pomáhať pri oslobodzovaní sa od ideológie výkonnosti a neustáleho rastu, prispôsobovania sa požiadavkám trhu a ekonomiky. Cieľom zeleného kariérového poradenstva nie je snažiť sa presvedčiť druhých, ako byť viac “zelení”, ale pomáhať im byť viac šťastnými. Ale pred tým, než budeme v ďalších častiach premýšľať o tom, ako konkrétne zelené poradenstvo robiť, zamyslime sa nad niekoľkými etickými aspektami. Prvým krokom je dobre rozumieť tomu, kto je za súčasnú situáciu zodpovedný a kto sú jej obete, aby sme neskĺzli k moralizovaniu a k ukladaniu nových bremien na nás samých a na našich klientov.
Zelené poradenstvo nemôže klásť bremená na tých, ktorí za krízu nemôžu
Priemerný Slovák vypustí v do atmosféry ročne okolo 6 ton emisií ekvivalentu CO2. Avšak tento priemer skrýva výrazné rozdiely v rámci rôznych skupín populácie. Celosvetovo 1% najbohatších emituje viac, než 75% svetovej populácie. Sociálna spravodlivosť a zmena klímy sú teda neoddeliteľné témy. Vo Francúzsku, kde momentálne žijeme, je priemerná uhlíková stopa občana 9 ton. Ale chudobnejšia polovica občanov vypúšťa v priemere 5 ton emisií a najbohatších 10% v priemere 25 ton. Podobne to je určite aj u nás, na Slovensku: približne 12% obyvateľov Slovenska žijúcich v príjmovej chudobe menej cestuje, je menej mäsa a nemôže si dovoliť nadmernú spotrebu, preto nesie nižšiu zodpovednosť za zmenu klímy a deštrukciu prírody. Zároveň budú práve ľudia z tejto skupiny najviac ohrození klimatickými zmenami – častejšie žijú v zle izolovaných obydliach, sú často odkázaní na automobilovú dopravu, majú horší prístup k zdravým a udržateľným potravinám. Rovnako z hľadiska transformácie ekonomiky súvisiacej s dekarbonizáciu ide o najohrozenejšie skupiny, ohrozené zatváraním podnikov a zvyšovaním požiadaviek na úroveň vzdelania a zručností. Teda chudobnejšia pracujúca trieda je už dnes oveľa “zelenšia” a ekologickejšia ako bohatí. Preto je potrebné neklásť prehnanú zodpovednosť na jednotlivcov, najmä na tých, ktorí nemajú dostatočné prostriedky a možnosti na to, aby sa rekvalifikovali, alebo si mohli zvoliť ekologickejšie povolania či ekologickejší životný štýl. Východiskom môže byť diferencovaný prístup, v ktorom berieme do úvahy aj iné rozmery, než ekologický. Napríklad v projekte o zelenom poradenstve pracujeme s modelom štyroch stupňov potrieb klienta, prepájajúcich udržateľnosť a “decentnú prácu” (podobne ako pri Maslowovej pyramíde potrieb): Potreba dôstojnej práce (1) – poradcovia by sa mali zamerať na pomoc klientom pri prístupe k práci, ktorá rešpektuje podmienky dôstojnosti (plat, pracovný čas, zdravie a bezpečnosť…), potreba dôstojnosti v práci (2), ktorá zahŕňa atribúty dôstojnej práce z predchádzajúceho stupňa, ale pridáva faktory súvisiace s ľudskou dôstojnosťou, ako je samostatnosť a spokojnosť (pomôcť klientovi nájsť si prácu, ktorá je pre neho zmysluplná). Na tretej úrovni je potreba celoživotne udržateľnej kariéry (3), pocitu kontinuity v kariére, riadenia kariéry v čase, osobného rozvoja, zmysluplného celoživotného kariérového príbehu, kde pomáhame klientom pri zvládaní rôznych kariérnych zmien. Na najvyššej úrovni je (4) potreba žiť v súlade s etickým imperatívom udržateľnosti, kde môžeme klienta podporovať v kariérnych rozhodnutiach, ktoré zohľadňujú nie len jeho vlastné potreby, ale aj potreby komunity a planéty, t.j. otázky spoločného dobra. Na tejto úrovni môžeme klientom pomôcť premýšľať o dopadoch ich rozhodnutí na ostatných a na svet. Aplikovanie takéhoto diferencovaného prístupu v praxi by znamenalo, že pri práci s dlhodobo nezamestnaným bude prioritou pomôcť mu nájsť riešenie zodpovedajúce jeho potrebám, t.j. prácu rešpektujúcu základné parametre ľudskej dôstojnosti (aj keby išlo o prácu v petrochemickom priemysle) ešte predtým, než sa prípadne môžeme zamerať na ďalšie úrovne.
10% najbohatších je zodpovedných za 50% celkových emisií CO2, pričom 50% najchudobnejších len za 8%.
Ak uznáme, že ekologická kríza je globálnym problémom, potom pri etickom premýšľaní musíme zobrať do úvahy aj rôznu mieru zodpovednosti medzi rôznymi štátmi: bohatými štátmi “globálneho severu” a chudobnejšími štátmi “globálneho juhu”. Ekonomické výskumy ukazujú, že bohaté štáty sú zodpovedné za 92% všetkých emisií prekračujúcich udržateľnú hranicu v atmosfére (z toho 40% USA, 29% EU), chudobné štáty len za 8%. Exponenciálny rast spotreby energie a materiálov je spôsobený najmä nadmernou výrobou a spotrebou v bohatých krajinách, ktoré spotrebujú 4 až 5-násobok udržateľného podielu materiálov a energie, pričom väčšina chudobných krajín je z hľadiska ich vnútornej spotreby ďaleko pod limitom udržateľnosti. Pritom veľkú väčšinu nákladov a škôd spôsobených klimatickou zmenou znášajú chudobné krajiny: kým pre nás ide zatiaľ “len” o horúce letá a záplavy, už dnes kvôli dôsledkom klimatických zmien musí ročne svoje domovy opustiť 30 miliónov ľudí. Globálny sever udržiava pomocou globalizácie a inštitúcií “slobodného obchodu” pravidlá, ktoré vedú k prehlbovaniu nerovností, čistému transferu materiálu, surovín a pracovnej sily z chudobných krajín smerom k bohatým mnohonásobne prekračujúcemu humanitárnu pomoc. Náš imperiálny životný štýl je teda postavený na hlbokej nespravodlivosti voči 85% svetovej populácie. Žiadny morálne uvažujúci človek by sa vedome nerozhodol vybudovať a udržiavať takýto ekonomický systém, hlavne keď vieme, že ľudstvo má prostriedky zabezpečiť dôstojný život pre všetkých a spotrebovať pri tom o 60% menej materiálov a energie oproti súčasnosti. Ale v systéme, v ktorom je jediným princípom akumulácia kapitálu a v ktorom demokratické rozhodovanie (a tým pádom ani sociálne alebo ekologické úvahy) má len veľmi obmedzený dosah na ekonomiku, v ktorom vládne myšlienková hegemónia neoliberalizmu (“neexistuje alternatíva”), sú tieto fakty systematicky vytesňované z kolektívneho povedomia ako radikálne a akékoľvek alternatívy sú označené ako utopické.
Niekedy počujeme, že táto kríza je spojená s novým geologickým obdobím nazývaným antropocén (ľudská činnosť po sebe zanecháva také stopy, že to mení aj geologickú tvár planéty). Z tohto pomenovania by sa mohlo zdať, ako keby človek nedokázal existovať bez toho, aby systematicky ničil nevyhnutné podmienky vlastnej existencie, ako keby jeho život nevyhnutne a osudovo musel nadobúdať parazitickú formu. História nám ukazuje, že tomu tak vôbec nemusí byť. Presnejšie by bolo nazvať toto obdobie kapitálocén – obrovská akcelerácia ničenia životného prostredia súvisí s dominanciou špecifického ekonomického systému, ktorý je postavený na maximalizácii zisku a premise neustáleho rastu (pozn. autora: je vhodné pripomenúť potrebu rozlišovať medzi kapitalizmom a slobodným trhom, ktorý existoval dávno pred kapitalizmom, dnešný ekonomický systém sa fungovaním čoraz viac vzdiaľuje slobodnému trhu).
Ilúzia nestrannosti kariérového poradenstva
Ale vráťme sa späť k otázke úlohy kariérového poradenstva v zelenej transformácii. Z mojej skúsenosti z prezentácií zeleného kariérového poradenstva je prvou reakciou policy-makerov a manažérov systémov kariérového poradenstva nasledovná výčitka: “To predsa nejde, aby sme my ľudí tlačili do nejakých rozhodnutí, alebo súdili ich kariérne voľby, my predsa musíme byť nestranní a rešpektovať rozhodnutia našich klientov.” Je ale potrebné si uvedomiť je, že koncept nestrannosti je nejednoznačný, často v rozpore s inými etickými hodnotami a ťažko aplikovateľný v praxi, napríklad aj vzhľadom na záujmy financovateľa služby. Opýtajte sa poradkýň a poradcov v službách zamestnanosti, nakoľko môžu byť reálne nestranní, keď je treba napĺňať merateľné indikátory alebo tlačiť ľudí do povolaní vo firmách, ktoré pravidelne nerešpektujú základné požiadavky zákonníka práce. Aj výskumy ukazujú, že politika a prax kariérového poradenstva je sama osebe poznačená neoliberálnou ideológiou, kde hlavnými cieľmi kariérového poradenstva je stať sa flexibilnými, neustále sa prispôsobovať požiadavkám firiem a zamestnávateľom, jednoducho vychovávať poslušného a výkonného zamestnanca. V určitom zmysle vždy, keď pomáhame klientom v kariérovom rozhodovaní a hovoríme im o potrebách trhu práce, ekonomiky a zamestnávateľov, nie sme ideologicky neutrálni.
A ako to vnímajú samotní kariéroví poradcovia? Z nášho prieskumu na viac ako 700 poradcoch z viacerých európskych krajín vyplýva, že 76% kariérových poradcov si myslí, že jedným z cieľov kariérového poradenstva by malo byť pomáhať klientom konštruovať si kariéru a životný štýl rešpektujúci životné prostredie. Kariéroví poradcovia teda chcú poskytovať zelené poradenstvo, prekážkou je skôr nedostatok praktických metód a nástrojov, etické obavy týkajúce sa princípu nestrannosti vyjadrilo len 13% z nich. Môže kariérové poradenstvo zaujať postoj, podľa ktorého je relevantné, ba dokonca žiaduce ovplyvňovať individuálne voľby povolania tým, že zohľadníme jeho účinky na našu planétu? V posledných rokoch sa v sektore kariérového poradenstva o tomto vedie veľká debata, ktorú A.Wuilleumier zhrnul do štyroch prístupov, od pragmatických až po tie najradikálnejšie:
1. Zelená transformácia ako integrálny aspekt kariéry: Tento prístup tvrdí, že v súvislosti so “zelenaním” ekonomiky bude pravdepodobne čoraz väčší počet klientov do poradenstva proaktívne prinášať tieto témy. Výrazné dopady zelenej tranzície si vyžadujú, aby poradcovia riešili tieto obavy a z vlastnej iniciatívy otvárali otázku zelenej tranzície ako kľúčového kontextového faktoru, ktorý formuje rozvoj kariéry. Táto perspektíva predpokladá, že brať do úvahy “zelenú perspektívu” pri výbere povolania neznamená len orientovať klientov do zelených pracovných miest. Uznáva, že všetky profesie majú vplyv na životné prostredie a že všetky organizácie sú pod tlakom a musia sa v dôsledku zmeny klímy transformovať. V dôsledku toho vyzýva poradcov, aby považovali zelenú tranzíciu za niečo, čo sa bytostne týka všetkých klientov. Ich poslaním je previesť jednotlivcov cez spoločenskú transformáciu, ktorá výrazne ovplyvňuje kariéry a pracovné prostredie – podobne ako je tomu napríklad v prípade digitálnej transformácie. Výhodou tohto prístupu je pragmatizmus: Zelená transformácia je už tu a aj v budúcnosti bude výrazne ovplyvňovať trh práce v EÚ: do roku 2030 bude až 35-40 % všetkých pracovných miest v EÚ postihnutých touto zmenou. Celkovo bude ale len 4% pracovných príležitostí možné považovať za nové povolania, 10% povolaní bude vykazovať zvýšený dopyt kvôli zelenej tranzícii a u 26% pôjde o existujúce povolania vyžadujúce si nadobudnutie nových vedomostí alebo zručností súvisiacich so zelenou transformáciou. Slabinou tohto prístupu je, že pracuje len so súčasným status-quo, nedostatočným tempom ekologickej transformácie bez toho, aby reflektoval témy aktuálnych štruktúr ekonomickej moci ako prekážky pre reálnu transformáciu systému.
2. Zelená tranzícia ako nový faktor kariérového rozhodovania, bez zmeny paradigmy: podľa tohto prístupu v “zelenom” kariérovom poradenstve ide v podstate len o pridanie dodatočnej témy do poradenstva. Môže to byť vo forme zoznamov kritérií kariérového rozhodovania, zoznamov hodnôt, zručností, alebo otváraním otázky „potrieb sveta“ v rozhovoroch s klientmi. Významne to teda nemení základnú paradigmu kariérového poradenstva, ide len o pridanie ďalšej diskutovanej témy – popri záujmoch, hodnotách, kompetenciách a iných faktoroch, s ktorými sa v kariérovom poradenstve dnes pracuje. Prechod k zelenému poradenstvu teda znamená etický záväzok dôsledne zohľadňovať tieto aspekty pri interakciách s klientmi bez toho, aby bolo potrebné zásadne a nanovo premyslieť poradenské zručnosti a prax. Z etického hľadiska autori tento postoj zdôvodňujú poukázaním na rozdiel medzi „hedonickým“ šťastím (hľadanie potešenia a vyhýbanie sa utrpeniu) a „eudaimonickým“ šťastím (zapájanie sa do činností, ktoré sú zmysluplné psychologicky, ale aj zo širšieho sociálneho hľadiska) – individuálne šťastie nemožno dosiahnuť na úkor iných, napr. budúcich generácií a životného prostredia. Kariérni poradcovia by mali pomáhať klientom realizovať kariéry, ktoré umožňujú dosiahnuť hedonické šťastie, rovnako ako eudaimonické šťastie, a to tým, že sa budú podieľať na ochrane planéty a spoločnosti. Uvádzajú, že riešenie globálnych potrieb v kontexte kariérového poradenstva môže byť vnímané ako forma „ekologického obviňovania“, teda vytvárania pocitu viny v klientoch, čo môže viesť k ekologickej úzkosti. Vzhľadom na rozsah súčasnej krízy však potenciálne prínosy podporovania takýchto úvah o globálnych potrebách prevažujú nad súvisiacimi rizikami. Kariéroví poradcovia a poradkyne by sa nemali vyhýbať svojej sociálnej zodpovednosti: podobne ako pripravujú jednotlivcov na realitu neistoty kariérových rozhodnutí (tým, že napr. do poradenstva prinášajú tému ako meniaci sa trh práce, hoci tieto nie sú spontánne otvárané ich klientmi), by teda mali spontánne otvárať tému udržateľnosti.
3. Zmena paradigmy kariérového poradenstva, rozvoj kritického kariérového poradenstva: Iní autori navrhujú zmenu paradigmy kariérového poradenstva a zdôrazňujú potrebu zásadne prehodnotiť poradenskú prax s cieľom zabezpečiť jej plnú účasť na rozvoji sociálnej spravodlivosti a podpory ekologickej transformácie, napríklad aj formou vzdelávania (senzibilizácie) klientov o zmene klímy. Zahŕňa to premýšľanie o rozsahu, v akom individuálne pracovné správanie a kariérové rozhodovanie ovplyvňuje kolektívne šťastie a well-being a povzbudzovanie klientov, aby zvážili dôsledky svojich rozhodnutí na svet, aj keď to znamená obetovať neutralitu a nestrannosť poradenského procesu. Už Peter Plant uvádza, že perspektíva udržateľnosti prítomná takmer v každom druhu práce, každá práca má vplyv na životné prostredie. Preto úloha poradcu presahuje rámec skúmania seba samého a príležitostí, musí sa týkať aj širšieho sociálneho a ekonomického kontextu, ako napríklad spochybňovanie ideológie udržateľného rastu, spravodlivého trhu atď.
4. Kariéroví poradcovia ako aktéri spoločensko-politickej zmeny: Najradikálnejší postoj poukazuje na nevyhnutnosť spoločensko-politickej angažovanosti poradcov s využitím nástrojov kritickej psychológie na poukázanie roly výskumu a praxe pri udržiavaní nerovností, útlaku a sociálnej nespravodlivosti. Vyzývajú poradkyne a poradcov na silný a okamžitý záväzok riešiť tieto multidimenzionálne krízy a pozývajú ich, aby sa stali politickými aktérmi podporujúcimi sociálnu spravodlivosť a trvalo udržateľný rozvoj. Podľa nich je potrebné sa hlbšie zamyslieť nad tým, koho záujmom slúžime, čo by sme sa mali snažiť dosiahnuť pre jednotlivca a spoločnosť a aký prínos môžeme urobiť vo vzťahu k „zelenej“ spravodlivosti v súčasnosti a budúcnosti, ako aj viesť klientov ku kritickému vnímaniu a spochybňovaniu dominantných ekonomických a spoločenských mechanizmov. Francúzsky profesor Guichard navrhuje, aby sme zásadne prehodnotili úlohu poradenskej praxe položením si rečníckej otázky: Budeme (ako poradcovia a poradkyne) pokračovať v spolupráci pri podpore foriem práce, ktoré ničia budúcnosť planéty a ľudského druhu? Alebo chceme podporovať vytváranie aktívnych foriem života ktoré vedú k udržateľnému a dôstojnému rozvoju pre všetkých? Kariéroví poradcovia by podľa neho mali svoju pozornosť rozšíriť a zamerať sa nie len na to, aby pomáhali jednotlivcom pri integrácii do sveta „takého, aký je“, ale prispievať k aktívnej snahe k tomu, aby sa svet zmenil. Ich úloha by mala zahŕňať podporu spravodlivého a trvalo udržateľného ekonomického a ľudského rozvoja. To zahŕňa systematické začleňovanie tém ako starostlivosť o vzdialených blížnych, vytváranie spravodlivých inštitúcií, decentnej práce do interakcií s klientmi, aj v prípadoch, keď tieto témy nie sú nimi spontánne nastolené. Nový prístup poradcov a poradkýň by sa mal zamerať aj na kritickú analýzu práce, zdôraznenie škodlivých účinkov dominantných organizačných a ekonomických štruktúr a rozvoj schopnosti predstaviť si a vytvárať alternatívne formy života a práce, ktoré prispievajú k riešeniu existujúcich kríz.
Je na každom kariérovom poradcovi a každej kariérovej poradkyni slobodne sa rozhodnúť, ktorý prístup si zvolí. Keď som o kariérovom poradenstve prvý krát počul ja, vnímal som ho najmä z pohľadu prvého, pragmatického prístupu, ktorý sa mi aj dnes zdá ako najprijateľnejší pre väčšinu kolegýň a kolegov z praxe. Postupne sa môj postoj posúva k presvedčeniu o tom, že je nevyhnutné zmeniť paradigmu kariérového poradenstva, hoci jej konkrétne kontúry vo vlastnej praxi sám zatiaľ len hľadám (o tom viac v ďalších častiach).
Nanovo premyslieť paradigmatické predpoklady kariérového poradenstva
Záverom sa môžeme sa zamerať na paradigmatické predpoklady poradenskej profesie a premýšľať, či otvárajú priestor pre integráciu tém ekologickej a sociálnej spravodlivosti (podľa autora D. Noël). Jedným zo základných princípov poradenstva je „princíp zodpovednosti“, to znamená, že kariérový poradca má pomáhať klientom rozvíjať ich vlastnú zodpovednosť a schopnosť konať (“empowerment”). Táto ich “metazodpovednosť“ ale zahŕňa aj povinnosť zasiahnuť v prípade, ak klient chce urobiť „samovražedné“ rozhodnutia, t.j. rozhodnutie, ktoré je pre neho očividne škodlivé. To ale potenciálne otvára širšie otázky: Môžu byť individuálne voľby a rozhodnutia, ktoré poškodzujú naše spoločné záujmy, byť tiež považované za samovražedné? Majú byť kariéroví poradcovia nositeľmi zodpovednosti, ktorá presahuje samotný proces poradenstva a týka sa aj širšieho poňatia toho, kto sú naši blížni, alebo dokonca budúcich generácií?
„Princíp zdržanlivosti“ znamená ponechať priestor a čas klientovi (a sebe samému) na premýšľanie, pochybovanie, experimentovanie, aby si klient postupne budoval svoju vlastnú cestu, konštruoval svoju kariéru. Ide o to, vytvoriť v interakciách s klientom “primeranú vzdialenosť tak, aby sám klient mohol oťukávať realitu, nadobúdať vlastné skúsenosti a rozhodovať sa”. V podstate sa tu dnes presadzuje konštruktivistická paradigma, podľa ktorej človeka už neurčuje prostredie, ale on vytvára samého seba tým, že aktualizuje a objasňuje svoje prostredie v procese konštrukcie svojej reality. Tento postoj je určite v najväčšom súlade so súčasným prístupom kariérového poradenstva a koncepciou autonómneho a seba-tvoriaceho klienta. Zdá sa ale, že spoločenské problémy, ktorým čelíme, si vyžadujú ísť nad rámec týchto čisto individualistických poradenských prístupov (úvahy o individuálnej identite, hodnotách a význame), a otvoriť sa širším faktorom, ktoré presahujú jednotlivca. Západný liberálne-individualistický diskurz a konštruktivistická paradigma sú v tomto kontexte skôr prekážkou pre otváranie témy širších spoločensko-etických dopadov kariérových rozhodnutí s klientmi a bolo by vhodné ich prekonať a inšpirovať sa inými, nezápadnými prístupmi (napr. žiaľ často sprofanovaný Ikigai).
Ďalším paradigmatickým princípom je „princíp pochybnosti“, ktorý znamená, že poradca má v poradenskom procese vytvoriť primeranú úroveň neistoty, pochybností, určitého myšlienkového nesúladu a “neporiadku”, ktorý klientovi umožní zaváhať, opustiť svoje vlastné istoty a otvoriť sa pochybnostiam, ktoré sú nevyhnutné pre dobré rozhodovanie sa o svojej kariérovej dráhe (keďže v konečnom dôsledku to umožňuje zvážiť faktory, okolnosti a riziká, na ktoré klient možno spontánne nemyslel). Možno práve tu vzniká možnosť posunúť sa nad rámec individuálnych záujmov a potrieb a nasmerovať diskusiu k témam ekologickej a sociálnej spravodlivosti. Avšak ďalšou zásadou musí byť „zásada opatrnosti“, ktorá znamená, že poradcovia byť mali byť obozretní voči možným dôsledkom svojho konania v poradenskom procese. Opatrnosť je potrebná najmä pre to, aby sme neskĺzli k súdeniu rozhodnutí klienta, navádzaniu k určitým konkrétnym rozhodnutiam, alebo k morálnemu odsudzovaniu klientov, ktorí nemôžu alebo nechcú integrovať tieto širšie dopady svojich kariérových volieb.
Čo si z tohto dlhého textu zobrať? Tieto úvahy sa možno javia ako teoretické, ale pre mňa boli prínosné v tom, že mi pomohli zorientovať sa vo vlastných postojoch a presvedčeniach o tom, akými princípmi by som chcel riadiť svoju vlastnú poradenskú prax. Tiež boli pre mňa dôležitým zdrojom argumentácie voči námietke, že zelené poradenstvo je v rozpore s princípom nestrannosti. Ako ale urobiť krok ďalej a preniesť tieto prístupy do praxe? Aj to bude predmetom ďalšej časti tejto série. Ako je možné otvárať tému udržateľnosti s klientmi? Aké sú fázy, resp. úrovne intervencie zeleného poradenstva? A nakoniec, aké nástroje je možné použiť, čím konkrétne začať vo vlastnej praxi?
Poznámka: Časti článku sa opierajú o rešerš literatúry realizovaného v rámci projektu “Exploring Green Guidance” financovaného Európskou úniou, ako aj o nepublikované texty kolegov Dimitri Noël (Transitions Pro Grand Est, dnoel@transitionspro-grandest.fr) – odsek “Nanovo premyslieť paradigmatické predpoklady kariérového poradenstva” a Arnaud Wuilleumier (CIBC 33, awuilleumier@cibc33.fr) – 4 pohľady na etické postoje v zelenom poradenstve. Použité s povolením autorov.
