Michal Horváth patril k skupine ľudí z výcviku Thomasa Dienera “Navigácia v povolaní”, ktorá sa v roku 2014 významnou mierou pričinila o vznik Združenia pre kariérové poradenstvo a rozvoj kariéry. Výcvik v kariérovom poradenstve ho viedol k tomu, aby opustil svoju pôvodnú oblasť pôsobnosti (marketing) a naplno sa venoval svojej vášni: práci s mladými. Rozprávali sme sa o tom, čo mu prináša pôsobenie v školstve. V rozhovore okrem iného hovorí aj o svojom pohľade na to, ako môže učiteľ pomáhať mladým ľuďom pri nadobúdaní nie len nových poznatkov, ale aj hodnôt, ktoré budú môcť využiť pri navigácii vlastnou kariérou.

 

Tvoja cesta ku kariérovému poradenstvu je veľmi zaujímavá: mohol by si nám ju popísať?

Dovolím si povedať, že kariérové poradenstvo si našlo mňa. Pamätám si, ako za mnou prišiel kamarát, s ktorým sme chceli rozbehnúť projekt s názvom GLUE. Bol to projekt zameraný na osobnostný a profesionálny rozvoj ľudí, vzdelávanie, poradenstvo a rozvoj inovatívneho myslenia. Kamarát mi vravel, že chce ísť na skvelý kurz „Navigácia v povolaní“ o zážitkovom kariérnom poradenstve, ktoré viedol špičkový zahraničný lektor, priekopník v tejto oblasti, Thomas Diner.

To som už viac ako 8 rokov pracoval s mladými v saleziánskom mládežníckom stredisku v Petržalke na Mamateyovej. Viedol som tam stretká (rovesnícke skupiny chlapcov), sprevádzal ich a pomáhal  rozvíjať ich talenty. Dokonca som spoluzaložil rozvojový program pre animátorov. A práve v tom čase prišla ponuka od mojej dobrej známej, ktorá je profesionálna lektorka, že sa chystá na zážitkový kurz kariérového poradenstva. Zdalo sa mi, že som to už niekde počul. A naozaj! Bol to ten istý kurz s Thomasom Dinerom. Povedal som si, že to nie je náhoda. A tak som nabral odvahu a prihlásil sa. Nakoniec ma do kurzu vybrali a ja som mal tú česť byť v skupine samých profesionálov – psychológov, psychiatrov, koučov, lektorov, kariérových poradcov, a samozrejme s Thomasom. Naozaj to pre mňa bola veľká česť a veľká škola.

Aké dôvody Ťa viedli k tomu, že si sa nakoniec rozhodol venovať sa školstvu?

Mal som to šťastie, že som vyštudoval marketingovú komunikáciu na FiF UK v Bratislave a neskôr pracoval v marketingovej brandži v PR. Robil som to, čo ma bavilo. Ale po čase mi to prestalo dávať zmysel. Popri práci som neprestal s dobrovoľníckymi aktivitami a volalo ma to späť k mladým. Vnímal som ich potreby. To, že sú v mnohých oblastiach stratení. A čo je úplne zásadné, absolútne nevedeli, v čom sú dobrí. Aké majú kvality a ako ich zužitkovať vo svojom živote. Keď sme boli napríklad v rámci ZKPRK v Nitre na najväčšom veľtrhu pomaturitného a celoživotného vzdelávania GAUDEAMUS na Slovensku, tak som mal možnosť veľa konzultovať s mladými, akú strednú, prípadne vysokú školu, si vybrať. V drvivej väčšine boli stratení a ako som už spomínal, netušili ani o svojich kvalitách.

Opäť som veľmi silne začal vnímať potreby mladých a ešte silnejšie som začal vnímať problémy v našom školstve. A dozrelo vo mne rozhodnutie, že skončím v agentúre. Čakalo ma stretnutie so šéfom, kde som mu oznámil, že v práci končím. Zostal som príjemne šokovaný, keď mi povedal, že ak je to otázka peňazí, tak to vie veľmi jednoducho a ochotne vyriešiť. Povedal som mu, že o peniazoch to nie je. Že je to o mojej túžbe pomôcť mladým nájsť svoj potenciál a rozvíjať ho, aby sme sa, oni i my, mali v našej krajine lepšie.

Počas svojho pôsobenia na škole si priniesol do výuky a práce s mládežou niekoľko inovácií. Aké to boli?

Je veľmi dôležité mladých počúvať. Dať im a vytvoriť im priestor. Mať pritom supervíziu (mentoring), lebo sa môže ukázať, že aj keď si myslím, že tak robím, opak môže byť pravdou. Netreba sa báť to zmeniť a pracovať na tom. Zistil som, že nie je dôležité ukázať, aký skvelý učiteľ som, a ako robím veci inak, ako verím v mladých, ale dostať do popredia mladého človeka, aby začal veriť sebe. Pomôcť mu objaviť a vidieť svoje kvality – chcieť sa od neho učiť. Učiteľ sa môže učiť aj od žiaka. Opäť som si potvrdil, že „keď od mladých niečo chceš, musíš tým aj žiť“. Pretože kľúčom k ich napredovaniu je autenticita, dôvera, viera (v nich), láska (ocenenie, nezištný záujem…), motivácia a počúvanie. Vedomosti a zručnosti sa potom vedia naučiť aj bez diktovania poznámok, či skúšania pred tabuľou. Čo je najdôležitejšie, nezabudnú to o 5 minút po zvonení.

Preto sa, ako učiteľ, zameriavam hlavne na to, aby som svojich študentov pripravil do života. Využívam pritom zážitkovú pedagogiku, projektové vyučovanie, prácu s rôznymi druhmi inteligencie (Howard Gardner) a prepájanie s ľuďmi z praxe. Nie nalievaním informácií do nich, ale učiť ich s informáciami pracovať, čo potom využívajú pri projektovej práci. Ale to hlavné – pomôcť im nájsť a rozvíjať svoj talent, silné stránky, seba. Pritom si osvojiť aj základy soft skills (komunikačné, prezentačné zručnosti, stres manažment, tímová spolupráca, spätná väzba). Dokonca toto všetko som zhrnul v projekte Brúsenie diamantu, ktorý som realizoval počas štúdia na Komenského Inštitúte.

Aké sú najkrajšie a najťažšie zážitky z tvojho pôsobenia v školstve? 

Najkrajšie zážitky? Keď vidím tých mladých, že majú chuť na sebe pracovať a rozvíjajú sa pred mojimi očami. To je paráda! Naozaj ani nevieme, aký potenciál sa skrýva v našich deťoch. Niektorým z mojich kolegov a kolegýň dokonca padali sánky, keď videli tie fantastické výkony žiakov, o ktorých by ste pred tým povedali, že to k maturite nedotiahnu. A na praktických maturitách naozaj zahviezdili. Je za tým naozaj veľa práce. Nielen mňa ako učiteľa, ale hlavne tých mladých. No keď v nich zapálite oheň, tak napredujú ako raketa.

Najťažšie chvíle? Keď chýba spolupráca a podpora medzi kolegami. Alebo keď si aj uvedomíte, že zodpovednosť za svoj život musí prevziať ten mladý človek, nie vy. A keď vidíte, že kam smeruje, tak vám je ťažko. Ale každý si volíme vlastné šťastie.

 Aké sú z tvojho pohľadu základné problémy mladých v oblasti profesijného a životného smerovania?

Obrovská paleta možností, v ktorej sa mladí strácajú. Príliš veľká dávka pohodlia a s tým súvisí to, že ťažko vychádzajú zo svojej zóny komfortu. Pri prvej prekážke majú tendenciu sa vzdať, resp. vymeniť to za niečo nové. Sú závislí na neustálej dynamike, ťažko sa im sústredí na jednu vec dlhší čas. Často ostávajú na povrchu, bývajú neistí, nepoznajú sami seba a s tým súvisí to, že sa boja robiť „veľké rozhodnutia“ vo svojom živote. 

Ako by na tieto problémy mala reagovať škola? Čo robí dobre a v čom zlyháva?

V prvom rade by sa nemala zbavovať spoluzodpovednosti za výchovu. Niekedy mám pocit, že sa sústredíme na vzdelávací proces až moc a zabúdame na to, že ide o výchovno-vzdelávací proces. Vychovávať znamená viesť k hodnotám. Nemali by sme sa toho na školách strániť. Práve naopak. Napríklad koncept 7 návykov skutočne efektívnych ľudí od Stephena Coveyho je toho príkladom. Základom sú hodnoty človeka.

Ak si zostavíme svoj rebríček hodnôt, spoznáme svoju vlastnú hodnotu a spoznáme aj svoje kvality. Nesmieme sa báť pracovať s charakterom. Myslím si, že v tomto má súčasná škola veľké rezervy. Zasekla sa pri memorovaní informácii. Ale dobrá správa, pomaličky napredujeme. Aj na Slovensku máme progresívne školy, od ktorých si môžeme brať príklad. Ukazuje sa, že napríklad jednou z kľúčových vlastností úspechu je húževnatosť. Dokladá to rozsiahly výskum profesorky psychológie, Angely Duckworthovej. Popisuje výsledky svojho dlhoročného výskumu a objasňuje, prečo nie je rozhodujúcim faktorom úspechu v živote vrodený talent. Angela objavila, že rozhoduje HÚŽEVNATOSŤ – kombinácia vášne a vytrvalosti v sledovaní jedného, najdôležitejšieho cieľa. Toľko pre malú inšpiráciu, kam by sme sa mohli v školstve uberať.

Je možné problematiku kariérového poradenstva a kariérovej výchovy riešiť aj na komunálnej úrovni?

Priznám sa, že viac ako nedostatok parkovacích miest ma trápi to, že máme nedostatok učiteliek a učiteľov na základných školách, ktorým chýba podpora, finančná či celospoločenská v podobe uznania. Nedostatok materských škôl, ktoré sú nahrádzané súkromnými a tie si priemerne zarábajúca rodina nemôže dovoliť. Vonkoncom nie, ak ide o slobodnú mamičku, matku-samoživiteľku.

Trápi ma systém výchovy a vzdelávania v materských a základných školách a to je hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol kandidovať za poslanca. S tým súvisí napríklad zavedenie nepovinného predmetu Kariérového poradenstva na základných školách. Aby sme pomohli sa našim deťom nájsť a naplno rozvíjať. Toto je môj cieľ. A miestna samospráva, konkrétne u nás Petržalka, má tieto originálne kompetencie. Nemusíme čakať na osvieteného ministra školstva. Pretože, keď vravíme, že „naše deti sú naša budúcnosť“, nebojme sa do nej investovať. Riešenie pre naše školstvo v Petržalke existuje. Chce to len odvahu.

 


Disclaimer: Michal Horváth je kandidátom na poslanca miestnej časti Bratislava-Petržalka. ZKPRK je nepolitickým občianskym združením a zverejnenie rozhovoru nemôže znamenať oficiálnu podporu kandidáta. S Michalom Horváthom sa rozprával Tomáš Šprlák.