Žlté vesty: nemusíte s nimi vo všetkom súhlasiť, ale ochotu bojovať za svoje práva im nemožno uprieť.

V posledných týždňoch sa na nás z médií a sociálnych sietí šíria obrázky a videá z protestov žltých viest vo Francúzsku, ktoré evokujú stav občianskej vojny. Avšak redukovať občianske protesty vo Francúzsku na zapaľovanie áut a ničenie verejných priestranstiev by znamenalo podľahnúť mediálnej manipulácii. Drvivá väčšina protestov prebiehala pokojne, násilnosti boli vyvolávané najmä mladými ľuďmi z problematických štvrtí vo veľkých mestách. Napríklad v deň najmedializovanejších udalostí na Champs-Elysées sa v Paríži takpovediac o pár ulíc ďalej konala pokojná, ale médiami ignorovaná manifestácia proti klimatickým zmenám, na ktorej sa zúčastnilo dvakrát viac účastníkov.

Medzi žltými vestami sú zastúpené všetky vrstvy spoločnosti (s prevahou robotníckych povolaní) a všetky politické názory (od radikálnych ľavičiarov až po nacionalistov). Hnutie sa teší širokej podpore verejnosti – žlté vesty sú teda prejavom všeobecnej spoločenskej nespokojnosti. Aké sú dôvody týchto protestov? Dá sa o nich premýšľať aj z perspektívy kariérového poradenstva, resp. fungovania trhu práce a jeho dopadov na individuálne kariéry francúzskych zamestnancov? Napriek tomu, že je to trošku “pritiahnuté za vlasy” a určite to bude redukujúci pohľad, za zamyslenie to stojí. Budem pri tom vychádzať z osobnej skúsenosti s poskytovaním kariérového poradenstva vo Francúzsku. Preto si nenárokujem na to, že je úvaha objektívna, ani vyčerpávajúca – ide tu o moje osobné dojmy a veľmi čiastkový pohľad, ktorý zďaleka nestačí pre vysvetlenie protestov. V práci s francúzskymi zamestnancami a nezamestnanými ma zaujalo niekoľko momentov, ktoré môžeme čiastočne pozorovať aj na Slovenskom trhu práce, avšak vo Francúzsku sú prítomné omnoho výraznejšie.

Ochrana zamestnancov a dvojkoľajný trh práce

Francúzsky trh práce je najmenej flexibilný zo všetkých krajín OECD. Tamojší zákonník práce sa hrdí vysokou ochranou zamestnancov. Má to svoje nesporné výhody, najmä väčšiu rovnoprávnosť vo vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec. Ak zamestnanec vie, že šéf ho nemôže len tak ľahko vyhodiť, má menej strach, brániť svoje záujmy. Sám som bol svedkom epizódy, kde sekretárka v našej firme odmietla požiadavku svojho šéfa na vykonanie určitej činnosti, pretože bola nad rámec jej pracovnej zmluvy. A zamestnávateľ musel uznať, že má pravdu.

Na druhej strane má ale takéto fungovanie aj svoje neželané negatívne dôsledky. Jednak to spolu s nedostatkom pracovných príležitostí vedie k fungovaniu trhu práce, ktorý vytvára dve nerovnoprávne skupiny občanov: zamestnanci so zmluvou na dobu neurčitú a tí ostatní – nezamestnaní a dočasní či agentúrni zamestnanci (hoci Macronove reformy sa snažia znižovať nerovnomernosť v miere ochrany medzi týmito dvoma skupinami). Vysoká nezamestnanosť vedie k tomu, že ľudia pracujúci na trvalé pracovné pomery zostávajú často vo svojej kariére zaseknutí: súčasné nastavenie systému ich vedie k tomu, aby preferovali bezpečnosť pred sebarealizáciou. A tak hoci nie sú v súčasnej práci spokojní (uvedomujú si, že nie je v súlade s ich záujmami, hodnotami, talentmi, ambíciami atp.), strašiak niekoľkomesačnej nezamestnanosti (nájsť si nové zamestnanie rýchlo je prakticky nemožné) a vypadnutia zo skupiny chránených ich odrádza od realizácie zmeny. V tomto zmysle sa javí dánsky systém „flexicurity“ z hľadiska možností kariérového rozvoja ako výhodnejší.

Dôraz na diplomy sťažuje vertikálnu mobilitu – zmenu povolania

Francúzi sú hrdí na svoj vzdelávací systém, ktorý tradične kladie veľký dôraz na formálnu kvalifikáciu – diplom. V meritokratickom systéme sú deti orientované podľa školských výsledkov v relatívne skorom veku (od druhého stupňa základnej školy) a aj medzi žiakmi gymnázií je pestovaná pomerne veľká súťaživosť. Dostať sa na prestížne „grandes écoles“ (špecifická forma francúzskych VŠ) si často vyžaduje nadľudské úsilie. Každý mierne nadaný Francúz neskôr v živote vie, kde sa v rebríčku prestíže nachádza jeho vysokoškolský diplom. A práve diplom/osvedčenie/certifikát je najčastejšie prvým kritériom zamestnávateľov v inzerátoch voľných pracovných ponúk, čo vedie k vysokej profesionalizácii jednotlivých sektorov. Na druhej strane, skúsenosti, nadobudnuté vedomosti a zručnosti majú omnoho menší význam (najmä oproti anglosaskej kultúre). V dôsledku toho vyštudovaný odbor silne a veľmi špecificky determinuje ďalšie kariérové smerovanie a sťažuje zmenu povolania. Mal som mnoho klientov, pre ktorých bola zmena povolania prakticky nemožná len preto, že si zle vybrali strednú alebo vysokú školu: Francúzski zamestnávatelia sú málo tolerantní k zmenám profesijného smerovania v životopise (česť výnimkám) a rekvalifikačné kurzy (hoci sú omnoho kvalitnejšie, než u nás), nepovažujú za dôležité oproti iniciálnemu vzdelaniu.

Tieto dva faktory prispievajú k tomu, že veľa Francúzskych zamestnancov sa cíti väzňom vlastného profesijného smerovania, či dokonca obeťou systému, ktorý nemajú možnosť ovplyvniť. Takýto postoj je osobitne viditeľný na mladej generácii, ktorá má tohto systému plné zuby a mnoho mladých uteká do zahraničia, kde je systém omnoho flexibilnejší.

Solidarita a kolektívna akcia

Tretí moment, ktorý súvisí so súčasným protestným hnutím, by mohol byť pre nás skôr inšpiráciou: je ním inštitucionalizovaná solidarita zamestnancov vo forme odborov a reprezentantov zamestnancov. Aj v našej malej súkromnej poradenskej firme (cca 25 zamestnancov) sme si volili reprezentanta zamestnancov („délégué du personnel“), ktorý mal zo zákona vyhradenú časť pracovného času pre hájenie našich záujmov. Kultúra boja za svoje práva a za platy je vo Francúzsku veľmi silná, čo vedie často k veľmi ostrým konfliktom. Dôležité ale je, že francúzsky zamestnanec si je vedomý vlastnej hodnoty a je ochotný ju spolu s ostatnými kolegami brániť a obhajovať. Aj preto sú Francúzi tak často v uliciach a aj vďaka tomu majú jeden z najštedrejších sociálnych systémov na svete. V kariérovom poradenstve som mal veľa klientov, ktorí boli odborovo angažovaní a pre ktorých bola otázka kolektívnej solidarity dôležitou kariérovou hodnotou.

Namiesto záveru ma napadá skôr niekoľko otázok pre slovenský kontext:

  • Vo svetle francúzskeho zošnurovaného trhu práce sa „flexikurita“ javí ako svätý grál pre kariérový rozvoj občanov. Neviem, nakoľko je to naozaj vhodný systém aj pre Slovensko. V každom prípade, ako blízko či ďaleko je slovenský trh práce, systém celoživotného vzdelávania a poradenstva od modelu, ktorý všetkým občanom umožňuje realizovať sa podľa vlastných prianí?
  • Na Slovensku sa často rozčuľujeme nad štatistikami o tom, koľko ľudí pracuje mimo vyštudovaného odboru. Ale naozaj je negatívna interpretácia tá jediná správna? Nesvedčí to aj o určitej flexibilite slovenského trhu práce, ktorá uľahčuje ľuďom zmenu kariéry?
  • Neustále štrajkovanie Francúzov je často objektom posmeškov, ale nemohli by sme sa z ich akcieschopnosti trochu aj inšpirovať a budovať kultúru pracovného trhu, v ktorej je normálne poukazovať na nespravodlivosti a postaviť sa za obranu svojich práv?

FOTO: www.20minutes.fr