Priznám sa, že keď som pred pár rokmi prvýkrát počul o myšlienke zeleného kariérového poradenstva, považoval som to len za bláznivý výstrelok. S myšlienkou zeleného kariérového poradenstva prišiel ešte v roku 1997 Peter Plant, ktorý navrhol nasledovné:
- Poradenstvo musí brať do úvahy a zvyšovať povedomie o environmentálnych dopadoch kariérnych volieb.
- Poradenstvo musí zohrávať aktívnu úlohu pri tvorbe vzdelávacích príležitostí a odborných programov s pozitívnym prínosom pre životné prostredie.
- Informačné materiály o kariérových voľbách by mali obsahovať ich environmentálne aspekty.
- Poradenstvo by sa malo hodnotiť nielen prostredníctvom ekonomických kritérií, ale aj zohľadnením environmentálnych cieľov.
- Poradenské teórie i prax by sa mali presahovať individualistický prístup a zohľadňovať aj spoločenské aspekty kariérového rozvoja.
Nápad sa mi zdal zaujímavý, avšak mávol som nad ním rukou. Ako kariéroví poradcovia máme predsa na pleciach ťažobu už mnohých očakávaní (pomôcť ľuďom pri výbere vhodnej školy alebo vzdelávania, zvyšovať ich šancu na dobré zamestnanie, rozvíjať ich zručnosti pre riadenie kariéry…), prečo si pridávať ďalšie? Najmä ak náš dosah a dopad je relatívne obmedzený? Čo to vlastne má v praxi znamenať? Máme ľuďom hovoriť o zelených povolaniach, aj keď dnes nikto presne nevie povedať, ktoré sú to a je zrejmé, že nebudú dostupné všetkým? Prečo sa vlastne máme sústrediť práve na životné prostredie, keď je toľko tém, ktoré sú dôležité?
Odvtedy prešlo niekoľko rokov a dnes so Združením koordinujeme projekt, ktorého cieľom je zamerať sa práve na praktické poskytovanie zeleného poradenstva. A pre mňa sa téma udržateľnosti dostala na pozíciu, kde ju považujem za jednu z kľúčových morálnych záväzkov. Všetky fakty totiž ukazujú na to, že dnes ide o najväčšiu kolektívnu výzvu ľudstva. Pripomeňme si fakty, ktoré sú predmetom absolútneho vedeckého konsenzu.
Desivé fakty o kolapse systému Zem
Ak hovoríme o ekológii, je potrebné rozumieť, že hoci najviac komunikovaným problémom je klimatická zmena, dnes žijeme v komplexnej kríze, ktorá sa týka všetkých subsystémov našej planéty. Z hľadiska litosféry (to znamená najvrchnejšia časť zemského povrchu), naša civilizácia v súčasnej podobe nemôže existovať bez stabilného, spoľahlivého, predvídateľného prílevu cenovo dostupnej ropy a ďalších fosílnych palív. Takmer nič z toho, čo konzumujeme, nakupujeme, obliekame si alebo inak využívame, by nebolo možné vyrobiť bez fosílnych palív. Bez ropy nedokážeme ťažiť, vyrábať alebo transportovať žiadnu inú energiu, vrátane energie z udržateľných zdrojov. Napriek deklarovanej snahe o dekarbonizáciu ekonomiky dopyt po rope neustále rastie a je vyšší, ako naša schopnosť nahrádzať existujúce ropné rezervy. Podľa predikcií môže byť v Európe krehká rovnováha zabezpečujúca cenovo dostupnú ropu narušená už od roku 2030. Okrem toho súčasné plány zelenej transformácie ekonomiky počítajú s využitím veľkého množstva vzácnych kovov a minerálov (napr. meď), pričom OECD varuje, že ich predpokladaná potreba ďaleko prevyšuje ich dostupnosť.
Pri pohľade na hydrosféru každému napadne znečistenie chemickými látkami a plastom – mikroplasty boli nájdené v oceánoch, vo vzduchu, v potravinách, vo vode, v ľudskom tele. Avšak problémy sú ešte vážnejšie: Medzivládny panel o zmene klímy varuje, že pri zvýšení priemernej teploty o 2°C zahynie 99% existujúcich koralov, čo by malo kaskádovitý negatívny efekt na významnú časť potravinového reťazca oceánov. Znížená oxidácia oceánov spôsobujúca kolaps mnohých ekosystémov v dôsledku zadusenia. Nehovoriac o zasoľovaní podzemných vôd a pôdy, katastrofálnych suchách, ktoré trvajú dlhšie, než naše modely dokážu predikovať a ktoré výhľadovo ohrozia poľnohospodársku aktivitu v mnohých oblastiach. Kryosféra (ľadovce) sa otepľuje štyrikrát rýchlejšie než zvyšok planéty, čo spolu s roztápaním permafrostu približuje bod zlomu, za ktorým súčasná veda nedokáže predvídať ďalší priebeh klimatických zmien.
Situácia je katastrofálna aj v oblasti biosféry, kde za posledných 50 rokov došlo k poklesu svetovej populácie stavovcov o 69%. Jednoducho a priamo povedané, život na Zemi sa nám rúca pred očami. Dnes cicavce žijúce vo voľnej prírode predstavujú len 4% celkovej populácie, oproti takmer 70% dobytku a iných umelo chovaných zvierat.
V oblasti pedosféry je dnes 30% svetovej pôdy v situácii pokročilej degradácie, pričom 70%-75% celkovej pôdy je výrazne poznačených ľudskou aktivitou. Aj keby neexistovala klimatická zmena, problém nedostatku zdrojov či znečistenia oceánov, život na Zemi by bol beztak v ohrození z jedného dôvodu, ktorým je intenzívne poľnohospodárstvo. Jeho súčasná forma postavená na odlesňovaní, výraznom využívaní ťažkých mechanizmov a chemických hnojív je ekocidárna – zabíja postupne ale spoľahlivo celé ekosystémy. 45% pevného zemského povrchu je využívaného na poľnohospodárstvo, z čoho 80% na produkciu mäsa, hoci globálne kalorický prísun z mäsa reprezentuje len 17% všetkých vyprodukovaných kalórií. Kalorická a energetická efektivita produkcie mäsa je extrémne nízka (len 2% celkovej energie potrebnej na produkciu hovädzieho sú reálne transformované na kalórie). Ak by sme znížili našu globálnu spotrebu mäsa o polovicu, mohli by sme zvýšiť globálny kalorický prísun takmer dvojnásobne – to znamená nasýtiť dvojnásobok súčasnej ľudskej populácie.
Akcelerácia ľudského vplyvu na systém planéty Zem
Za posledných 50 rokov je možné pozorovať obrovskú explóziu antroposféry (zahŕňa všetky človekom vytvorené produkty a prostredia) v oblasti spotreby energie, vody, produkcie odpadov a skleníkových plynov, s exponenciálne rastúcimi negatívnymi dopadmi na planétu. Na ilustráciu, ak ste sa narodili v roku 1985 (ako autor tohto textu), takmer 50% všetkého CO2 v atmosfére bolo vypustených za Vášho života.
Zmena klímy je len jeden z problémov, aj keď akútny
Degradácia atmosféry a jej súvis s klimatickou zmenou je faktom, o ktorom fosílne korporácie vedeli už od sedemdesiatych rokov. Dnes je koncentrácia CO2 v atmosfére najvyššia za posledných 800 000 rokov (obdobie, v ktorom ju dokážeme relatívne spoľahlivo merať) a narastá bezprecedentným a exponenciálnym tempom v dôsledku ľudskej aktivity. S ním súvisiace zvyšovanie priemernej teploty atmosféry je rovnako bezprecedentné svojou intenzitou a rýchlosťou – spotreba fosílnych palív (a vypúšťanie skleníkových plynov) pritom naďalej narastá – 82-84% celkovej vyrobenej energie naďalej pochádza z fosílnych palív.
Zmena klímy bude mať silné a tragické dopady na všetkých, hoci bohatšie štáty globálneho severu budú jej následkom odolávať relatívne lepšie. Všetky vedecké štúdie sa zhodujú na tom, že klimatická zmena je zo všetkých problémov dnes pre ľudstvo tým najakútnejším. V situácii, keď každá desatina stupňa oteplenia, ktorej dokážeme predísť, môže mať doslovne dopad na tisíce ľudských životov, majú individuálne rozhodnutia svoj význam (v poradí podľa výšky dopadu na zníženie individuálnych emisíi napr. izolovať/renovovať alebo znížiť termostat v domácnosti, prestať cestovať lietadlom a autom, prestať jesť mäso…), ich dopad na celkové zníženie emisií sa v závislosti od štúdií pohybuje medzi 25-45%. Predpokladom dosiahnutia uhlíkovej neutrality je drastické zníženie emisií nie len prostredníctvom individuálnych rozhodnutí, ale aj reorganizáciou ekonomiky a každej oblasti ľudskej činnosti. Ciele Parížskej dohody predpokladajú pokles priemernej uhlíkovej stopy občana Slovenskej republiky z dnešnej približne 6,6 tony na 2 tony ekvivalentu CO2 ročne, čo je individuálnymi voľbami takmer nedosiahnuteľné. 3 až 5-násobné zníženie našej produkcie emisií nemôže byť dosiahnuté len kumulatívnym efektom drobných zlepšení – ide o hlbokú zmenu životného štýlu, kultúry, civilizácie, vyžadujúcu si radikálne spoločenské a politické rozhodnutia.
Prekročené planetárne limity a princípy “Doughnut” ekonómie – hospodárenia v rámci limitov planéty. Zdroj: https://doughnuteconomics.org/tools-and-stories/11
Všetky objektívne dáta ukazujú, že žijeme v systéme, ktorý nie je kompatibilný so zachovaním obývateľnej planéty. Stopa, ktorú na Zemi zanecháva svojou činnosťou človek, už viac ako 50 rokov presahuje jej biokapacitu, t.j. schopnosť absorbovať túto stopu. Postupne sa ľudstvo približuje k presiahnutiu každého z deviatich definovaných planetárnych limitov, ktoré zachovávajú stabilitu systému, posledné analýzy ukazujú presiahnutie šiestich z deviatich limitov a približujeme sa k presiahnutiu siedmeho (acidifikácia oceánov).
Neexistujú ľahké a rýchle riešenia
Uvedené problémy sú ale len symptómami globálneho problému. Tým je systém, v ktorom dominuje jednosmerný proces extrakcie neobnoviteľných prírodných zdrojov a ich transformácia na odpad v rôznych formách (plast, CO2, chemický odpad…). Aj ak by sa nám podarilo úplne dekarbonizovať ekonomiku, bola by to síce dobrá správa – je to pre ľudstvo životne dôležité – nevyriešilo by to systémový problém a išlo by len o čiastkové riešenie. Ako metafora nám môže slúžiť príklad pacienta, ktorý príde za troma rôznymi medicínskymi špecialistami s bolesťami hlavy, brucha a kože. Každý zo špecialistov mu za sebou predpíše aspirín, rumančekový čaj a pomádu. Avšak suma týchto riešení sa týka len symptómov, nevyrieši základný problém pacienta, ktorým je rozšírená rakovina. Riešenie si v takomto prípade vyžaduje oveľa radikálnejšiu liečbu, než aspirín, rumančekový čaj a pomádu.
Všetky matematické modely ukazujú, že nie je možné pokračovať v neobmedzenej extrakcii prírodných zdrojov a neobmedzenej produkcii odpadu v systéme obmedzených zdrojov a znižujúcej sa biokapacity Zeme. Napriek tomu s postulátom neobmedzenosti prírodných zdrojov dnes naďalej operujú dominujúce neoklasické ekonomické teórie, poskytujúcu súčasnému systému spoločenskému a ekonomickému systému ideologickú zásterku (a nálepku bezalternatívnosti). Človek je chápaný ako “homo economicus”, ktorého jedinou motiváciou je maximalizácia osobného zisku. Ekonómovia pojmu “udržateľnosť” rozumejú maximálne ako našej schopnosti odovzdať budúcim generáciám aspoň rovnakú kvantitu kapitálu, akou disponujeme dnes. Neobmedzený rast vo svete obmedzených zdrojov je síce matematická nemožnosť, avšak ekonómom to nezabraňuje ohýbať realitou a modelovať nekonečný rast napríklad cez nahrádzanie prírodného kapitálu technológiami, vďaka čomu sa v ich modeloch prírodné zdroje stávajú nepotrebnými. Ale kto dnes považuje za realistickú a príťažlivú víziu sveta, v ktorom nám namiesto včiel nám budú kvety opeľovať mikroskopické drony? Takéto aburdne obmedzené vnímanie udržateľnosti dnes dominuje svetovým, európskym a národným ekonomickým politikám.
Je rovnako iluzórne spoliehať sa na zelený rast, resp. možnosť dostatočného a rýchleho oddelenia (“decoupling”) ekonomického rastu od emisií skleníkových plynov, napríklad formou zavádzania nových technologických postupov. Pri súčasnom tempe dekarbonizácie ekonomiky dosiahnutom vďaka absolútnemu oddeleniu ekonomického rastu od emisií by vysokopríjmové krajiny potrebovali na dosiahnutie cieľov Parížskej dohody 220 rokov a vyprodukovali by pri tom 27-násobok im zodpovedajúceho férového podielu skleníkových plynov. Ak sa budeme spoliehať len na zmenu spôsobu výroby a spotreby (napr. obnoviteľné zdroje energie), zvyšovanie efektivty (napríklad technologickými inováciami) bez toho, aby sme zároveň znižovali plytvanie a prietok energie a materiálov (znížením výroby a spotreby), nebude to fungovať. To však je so súčasným ekonomickým modelom nekompatibilné. Znamená to, že plán, na ktorý v súčasnosti stavia naša spoločnosť a ktorý spočíva vo zvládnutí zelenej tranzície prostredníctvom obnoviteľných zdrojov energie a technologických inovácií, bez priameho znižovania výroby a spotreby, s istotou zlyhá. Smutnou čerešničkou na torte je, že model postavený na neustálom a neregulovanom raste veľkú väčšinu z nás neobohacuje ani nerobí šťastnými.
A čo kariérové poradenstvo?
Cieľom tohoto dlhého článku nie je naháňať strach alebo vyvolávať environmentálny žiaľ či klimatickú úzkosť, ale prezentovať niektoré fakty, ktoré mňa osobne viedli k tomu, aby som nanovo premyslel svoju vlastnú poradenskú prax, jej ciele, zamyslel sa nad tým, komu a akým záujmom slúžim a chcem slúžiť. Otázky, ktoré som si kládol a kladiem, znejú nasledovne: Môžeme si v tejto situácii my, ako kariéroví poradcovia a poradkyne, založiť ruky, a povedať si, že to nie je náš problém? Chceme aj naďalej spolupracovať pri podpore foriem práce, ktoré aktívne ničia budúcnosť planéty a ľudského druhu? Je vôbec možné pomáhať ľuďom pri konštruovaní zmysluplných perspektív a budúcnosti bez toho, aby sa zamýšľali nad tým, akým aktívnym životom by mohli prispieť k trvalo udržateľnému rozvoju? Ak je aspoň na jednu z týchto otázok vaša odpoveď negatívna, potom môžeme spoločne pokračovať v premýšľaní nad tým, ako by mohlo vyzerať “zelené” kariérové poradenstvo. Je jeho podstatou naozaj len orientovať ľudí do zelených povolaní, alebo je možné prispieť aj niečím iným? Aké sú reálne možnosti kariérových poradcov a poradkýň prispieť k zmene? Aký dopad má táto situácia na etiku poradenskej práce, najmä na princíp nestrannosti? Je možné rozšíriť horizonty uvažovania o kariérnom rozhodovaní tak, aby zahŕňali aj iný, než striktne individuálny rozmer? A čo na to hovoria kolegyne a kolegovia z praxe? Ale o tom v ďalších častiach tejto série článkov.
