Tieto dni sú naplnené spomienkami na udalosti v druhej polovici novembra 1989, obdobia, pre ktoré sme neskôr našli pomenovanie November 2019, Nežná či Zamatová revolúcia 1989. Naše Združenie má vo svojich Stanovách uvedené okrem iného aj to, že sme nepolitickým záujmovým združením, preto sa tu nebudem púšťať do nejakých politických či ideologických úvah, ktoré November 1989 vyvolával či vyvoláva.

Rád by som sa však pristavil pri jednej, presnejšie poslednej z dvanástich požiadaviek Programového vyhlásenia občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov (VPN a KVSV), ktoré bolo zverejnené 25. novembra 1989. Znie nasledovne:

„12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.“

Priznám sa, vo virvare tých dní mi to vtedy úplne uniklo, vôbec som si to nevšimol, nezaregistroval som to. Bol som vtedy tak unesený a ohromený tými vyššie uvedenými požiadavkami (zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany Slovenska zakotvenú v ústave; zaručenie slobody tlače; odideologizovanie školstva; odluka cirkvi od štátu a ďalšie občianske práva a slobody), že k tejto poslednej som sa snáď už ani nedostal, prehliadol som ju. K požiadavkam Programového vyhlásenia VPN a KVSV som sa opäť dostal až teraz v publikácii Veľký tresk autorov Fedora Gála a Jana Urbana (Petit Press a. s., 2019, ISBN 978-80-559-0475-7). A tá posledná ma teraz naozaj dosť prekvapila.

Čítam tú jednoduchú vetu znova a znova a rozmýšľam nad tým, čo to v tom čase znamenalo, uvažujem tiež, kto z vtedajších protagonistov tam túto požiadavku mohol priniesť a presadiť do konečného znenia Programového vyhlásenia.

Zamýšľam sa však najmä nad tým, ako sa podarilo túto požiadavku splniť, ako sme s ňou naložili.

Hovoriť o rovnakej šanci pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy pre mňa znamená hovoriť o slobodnej voľbe povolania. Každého, nielen niektorých či vyvolených. Sloboda sa tu prejavuje v tom, že o voľbe povolania, výbere smerovania profesionálnej dráhy nerozhoduje štát prostredníctvom svojej štátnej plánovacej komisie a zložiek, ktoré jej rozhodnutiam podliehajú.

Rozhodovanie o voľbe povolania je dnes naozaj slobodné, prinajmenšom v tom zmysle, že nepodlieha rozhodnutiam politických orgánov, ani žiadnej ideológii. To je nepochybne správne a ako človek, ktorý sa problematike voľby povolania, výberu zamestnania, profesijnej orientácii, výchove k povolaniu a jeho voľbe, študijnému a profesijnému poradenstvu… alebo jednoduchšie, kariérovému poradenstvu a kariérovému vzdelávaniu v rôznom inštitucionálnom prostredí venoval v podstate celý svoj profesionálny život, som pred desiatkami rokov túto zmenu privítal, dnes sa o smerovaní svojej vzdelávacej a profesionálnej dráhy slobodne rozhodujú desaťtisíce, státisíce nielen mladých ľudí, ale aj dospelých.

Sloboda je privilégium, vážme si ju. Rovnako je to so slobodou pri voľbe povolania.

No sloboda bez zodpovednosti nie je pravou slobodou. Pomôžem si slovníkovým vymedzením, podľa ktorého sloboda znamená „neprítomnosť donucovania: nemusenie robiť to, čo sa nechce, z čoho však nevyplýva smieť robiť, čo sa chce; preto sa pojem slobody odlišuje od pojmu svojvôle“ (wiki). Zodpovednosť pri voľbe povolania, výbere profesionálneho smerovania znamená okrem iného aj rešpektovanie reality – reality okolitého sveta, reality existujúcich možností a reality svojich predpokladov. Nie som si istý, či si túto zodpovednosť – voči sebe, voči svojim najbližším, voči svojmu spoločenstvu i voči spoločnosti ako celku – uvedomujeme a či sa podľa toho aj správame.

Druhým aspektom je špecifické poňatie slobody v tejto požiadavke: nejde len o negatívne poňatie slobody v zmysle sloboda od zákazov a externého nátlaku. Ambícia vyjadrená v tomto texte lídrov nežnej revolúcie hovorí o pozitívnej slobode, “slobode k…”, o spoločnosti, ktorá sa bude snažiť aktívne zabezpečiť rovnaké šance na napĺňajúcu kariéru pre všetkých občanov.

Ako sa nám darí napĺňať túto požiadavku? Z “makro” pohľadu sa zdá, že celkom dobre: Sociálna mobilita na Slovensku je porovnateľná s krajinami severnej Európy (Fínsko, Dánsko). Znamená to, že budúci príjem detí je u nás menej ovplyvnený príjmom rodičov, než napríklad v USA alebo iných krajinách s vysokými nerovnosťami. Horšie sú na tom tí najchudobnejší: Až 60 percent synov, ktorých otec patril medzi 5 percent najmenej zarábajúcich, má dnes príjem nižší ako minimálna mzda. Dieťa z rómskej osady má niekoľkonásobne väčšiu šancu skončiť v špeciálnej škole, čo má pre jeho ďalšiu kariéru a život často katastrofálne dôsledky. Pre týchto a ďalších občanov zostáva sloboda voľby povolania často virtuálnou a nenaplniteľnou.

Veľa sa zmenilo v tejto „našej“ oblasti za tie tri desaťročia. Ako to vyzerá, ako to funguje dnes, vieme alebo aspoň tušíme. Ako to fungovalo pred tridsiatimi rokmi a dávnejšie, to si povieme nabudúce.

 

Autori: Štefan Grajcár, Tomáš Šprlák